Dobre rozbehnutí Gothoom Productions aj tohto roku na domácej scéne podporili niekoľko spolkov, u ktorých vidia potenciál. Popri už všeobecne na scéne etablovaných technických a progresívnych metalových extrémistoch GOD DEFAMER a skvelej BDM úderke BRUTE vydavateľstvo z Novej Bane prichýlilo aj tri ďalšie, zatiaľ nie až také známe skupiny, ktorých tohtoročné nahrávky za priblíženie určite stoja.

DYSANGELIUM – Holykaust (2014, Gothoom Productions, 48:00)

Toto kvinteto vzniklo v Pardubiciach v roku 2011 a účinkujú v ňom Oťák (basgitara), Dědek (gitary), Nekro (vokály), Ctibor (bicie) a Vihar (gitary). Ide skôr o celkom ostrieľaných hudobníkov než o nejaké uchá zelené, zrejme aj preto som si pri debutovom albume „Maniachrist“ z roku 2012 povedal – prečo nie, dosť v pohode rovný deväťdesiatkový deathmetalový nárez s pár thrash- a black-metalovými okoreneniami, žiadne veľké prekvapenie, ale hrá to.

A zhruba niečo podobné si môžem povedať aj pri aktuálnom druhom albume, ktorý už nie je samovydaním – postarali sa oň Gothoom Productions. Intro a desať skladieb (posledná je inštrumentálna náladovka), 48 minút. Ten časový rozsah je trochu kameňom úrazu, mať celá vec dokopy o desať minút menej, mal by album oveľa silnejší ťah, takto miestami stráca na intenzite, aj keď chápem, že tvorcom nešlo o bezbožnú rúbačku od začiatku do konca.

Hudba samotná je na tom asi tak, že ak by „Holykaust“ vyšiel niekedy v roku 1998, tak by u mňa celkom pravdepodobne z pomyselného českého (klasicky) deathmetalového trónu zostrelil KRABATHOR. Skrátka na pomery minulého tisícročia by to bola do detailu vydarená žánrová nahrávka so všetkým, čo k nej patrí – dobre zahratý a zložený úderný priamočiary death metal s hlbokým zrozumiteľným growlom, sprevádzaným vyššími, zúrivejšími polohami a príjemnou súhrou gitarových vyhrávok, „kanibalsky“ rinčiacou basou a istým, vyrovnaným dvojkopákovým kobercom.

Z pohľadu roku 2014 sa mi DYSANGELIUM páčia hlavne v nekompromisných, temných rýchlych rúhačských pasážach, pri ktorých si možno spomenúť napríklad na sľubných Nemcov CASTIGATE (v roku 1999 mali album „Bring Me The Head Of Jesus Christ“, potom už nič nevydali, škoda) a podobné spolky, vedúce klasickú americkú deathmetalovú brutalitu ponurými európskymi chodníčkami. Celkovo počuť, že členov kapely formovali hlavne deathmetalové školy 90. rokov a ich o dekádu starší thrashmetaloví predchodcovia.

Pokiaľ máte pocit, že v death metale boli najlepšie 90. roky, s DYSANGELIUM sa nespálite, v kategórii „klasický kov smrti so všetkými zásadnými atribútmi“ ide o ukážkové dielo, aj vrátane obalu a textov, sú to osvedčené témy, intelektuálec by spustil o „klišé“, ale death metal proste nezvykne byť o existenciálnej filozofii postmoderného jedinca na konci dejín či podobných ducha jemnostiach. Ak máte v death metale radšej nejakú jeho extrémnejšiu či technicky sofistikovanejšiu podobu, resp. nie ste zaťažení na „starú školu v novom tisícročí“, poviete si, že nič nového pod slnkom, akurát je to dobre vyprodukované a v pásme celosvetového slušného nadpriemeru. 

6,5/10

Metal Archives
Bandzone
Facebook

ACHSAR – Septentrionalis (2014, Gothoom Productions, 41:43)

Levických ACHSAR registrujem od roku 2011, kedy u nás mali hrať s ELUVEITIE. Skočil som si teda na ich Bandzone a tam ten dojem bolo „ehm, tak toto asi radšej nie“. Naživo zachovali lepší dojem, v podstate pôsobili nádejne a mali aj ohlas, tak či tak som ich po koncerte pustil z hlavy až do tohtoročného debutového albumu.

ACHSAR fungujú od roku 2004 a debut nahrali v zostave Rado Botka (klávesy), Milan Krištofík (vokály, bicie), Anton Kalmancai (vokály, gitary), Ján Nilaš (basgitara), Michal Ag ((vokály, gitary). Tri vokály, hlavný zrejme stále ten bubeníkov – môže to byť zaujímavé, zvlášť ak kapela za dva – tri roky urobila ďalší pokrok. Veruže urobila, „Septentrionalis“ je z môjho pohľadu prinajmenšom zaujímavý materiál, pravdupovediac dosť „neslovensky“ znejúci.

Žánrovo asi nejaký ten epický a atmosférický, fantasy i folklórne ladený death metal, výpravný album, podľa všetkého príbeh z nejakej dávnej bájnej severnej ríše, kde vám na pomoci najviac budú „sword, shield and spear“. Tematika metalu blízka snáď od jeho začiatkov, bujnejúca v heavy/power/speed žánri rovnako ako v atmo/blacku a príbuzných záležitostiach. A dobre spravené to možno ľahko predať napr. fanúšikom metalového mainstreamu.

Nebudem to naťahovať – mňa tento „hrdinský tvrdý metal“ prekvapil príjemne, je totiž fajn vymyslený, zahratý a až nečakane razantne úderný. Hrá energicky, agresívne, dôrazne, ale aj melodicky, atmosféricky a tak zdravo „do tanca“. Nie v nejakej poklesnutej forme ožranských „folk“ a „pagan“ spotrebných materiálov na osi Fínsko – Nemecko, hoci nekomplikovane chytľavých momentov je tu do vôle, skrátka to dokáže pobaviť. Melódie sú proste vydarené, akustické gitary i rôzne klávesové registre od hammondiek cez fanfáry po harmoniku a zborové vokály atmosféru urobia.

Milovníci „vysokého metalového umenia“ a kadejakej „progresivity“ budú ohŕňať nos, „Septentrionalis“ je ale podľa mňa s chuťou zahraný fantasy nárez, chytľavý miestami možno až prvoplánovo a hádam sa nájdu aj takí, podľa ktorých by sa ACHSAR chceli zviezť na doznievajúcej vlne – ak by boli zrodení v priaznivejších zemepisných šírkach, aj by na nej zahviezdili -, ale je proste pravda, že nálady tak trochu ako od MOONSORROW, SVARTBY a spol., skombinované s rezkým death metalom, som na Slovensku nečakal.    

6,5/10 

Metal Archives
Bandzone
Facebook

VORTEX UNIT – Nec Plus Ultra (2014, Gothoom Productions, 28:09)

Bestial – gitary a vokály, Wigo – gitary a sprievodné vokály, Siren – ženské vokály, Feďa – bicie, Sargon – basgitara. Letmý pohľad na zostavu, ktorá nahrala EP „Nec Plus Ultra“, čo-to o histórii od roku 2011 existujúceho spolku poodhalí. Posledná zostava THE CRYPT angažovala vokalistku, a – voilà! – máme tu novú kapelu. THE CRYPT podľa tohto vlastne ani nezanikli, len zmenili názov na taký akýsi modernejší.

Nakoniec, prečo nie, možno ten pôvodný členom pripadal ako prílišná tuctovka a v dnešnej dobe sa s nejakými kryptami a podobnými rekvizitami ani veľmi zaujať nedá, toto na vás vybalia fakt hocikde. Takže k novému zvučnému menu aj pôsobivo temný obal, v ktorom okrem súmraku a stromov objavíte pre black metal (lebo o tom TC boli) nie priam typické koľajnice a nákladné vagóny. Vyzerá to celkom fajn, tak ešte hudba.

Spolok ostrieľaných hráčov nezvykne prekvapiť babráckym debutom, preto VORTEX UNIT na scénu vstupujú so sľubne znejúcim a dobre vyprodukovaným materiálom. Štyri skladby z piatich sú o hutnom, atmosférickom black/death metale s prepracovanými gitarami, mnohými melódiami, a zároveň ide o väčšinou údernú, energickú hudbu, ktorej nie je cudzia ani agresivita, čo v kontraste s náladovosťou vyznieva dobre. Trochu mi to páchne Severom, prevažne Švédskom 90. rokov, kedy tam black/death spolky zažívali hviezdne chvíle prinajmenšom pokiaľ ide o kvalitu hudby.

Istú „modernu“ tu okrem vytuneného zvuku vnáša aj občas zefektovaný vokál. Celkovo je to po speváckej stránke pestré, niekoľko revaných a krákavých polôh, pekne v duchu starých čias, žiadne melodické cukrkandle. Kto si na to potrpí, ten by mal byť spokojný s éterickým ženským spevom Siren, nič operného ani popového, skôr pomerne dramatického. Pre niekoho rušivý moment, mne pripadá osviežujúci. 

To by sme mali prvé štyri skladby, piata, bonusová „Poser Non Plus Ultra“ je kdesi inde. Jej zmysel môžem len tipovať, pretože ide v podstate o imitáciu SATYRICON z obdobia okolo „Rebel Extravaganza“, nejedna pasáž vyznieva ako citácia z tvorby Nórov. Textovo je to ako keby dali dohromady hlavy Marilyn Manson a G.G. Allin, povedzme že ako fór v pohode. Celkovo na začiatok slušné, pre domácu black/death scénu tu potenciál je. 

6/10

Metal Archives
Bandzone
Facebook